Spomienka na Vianoce s Katarínou Srokovou – Kubovičovou.

Pri svojich pracovných a materských povinnostiach si na rozhovor nie len o Vianociach, tentokrát našla čas charizmatická, empatická, vždy veselá žena s neprehliadnuteľným smiechom a nádherne zamatovým mezosopránom, Katarína Sroková – Kubovičová.

Katka, aký si mala rok?

Podľa mňa veľmi dobrý. Materské povinnosti, rodina, práca... všetko v rovnováhe a vyvážené. Hlavne si užívam rodinu, som veľmi vďačná za svoje  dieťa...

Tak môže prísť aj druhé.

Jéminé ( smiech ). To asi nie. Veď buďme k sebe úprimní, už teraz som bola v nemocnici medzi tými dievčatami babička. No, ale nebránim sa. Uvidíme. Ale nazad k tomu odchádzajúcemu roku. Pracovne bol tiež veľmi pozitívny. Mám rada svoju prácu a som v nej veľmi spokojná. Čiže dalo by sa to zhrnúť, že všetko bolo vyvážené a hlavne aj v zdraví.

Čo pre Teba znamenajú Vianoce?

Hlavne voľno. Aspoň pár dní. My koncertujeme do poslednej chvíle, potom ešte Silvestra, Nový rok...proste umelci zabávajú aj počas sviatkov a to je tak. Teda na Vianoce si užívam aspoň trochu voľna a chvíle strávené v kruhu rodiny. Nemusia byť darčeky, nemusí byť žiadne veľké jedlo, ale je to čas, keď sa človek naozaj zastaví, pracovne vypne a môže byť s rodinou a priateľmi.

Darčeky k Vianociam ale patria. Spomínaš si Ty na darček, ktorý sa Ti vryl do pamäte?

Spomínam si veľmi presne. Bábkové divadlo. Živo mám v pamäti, bábky, scénu, ktorú som si mohla postaviť. Spomínam si na čerta, ktorý vyzeral ozaj strašidelne, ďalej tam bol vodník, princezná a na iné si už presne nespomínam, ale bol to najkrajší darček, ktorý som pod stromček dostala. Takéto bábkové divadlo plánujeme kúpiť o rok, o dva aj nášmu malému Filipkovi.

Aká je Vaša vianočná večera? Pomiešali sa u Vás v rodine tradície, keďže otec je zo Starej Ľubovne a mamina z Vajnor?

Nie. Viem, že na východe mali svoje špeciality, ale my máme doma prestretú klasickú štedrú večeru, aká je typická tu vo Vajnoroch.  Rybia polievka, pupáky na obed,na večeru šalát,( ten robí vždy otec) a ryba. Samozrejme aj kapustnicu. A keďže jeme aj na obed, tak zlaté prasa asi neuvidíme….

A Ty pečieš – však?

Pečiem, ale od kedy sa narodil malý, tak skôr tie nepečené dezerty ( smiech ). No naozaj nestíham, ak sa má človek skutočne svojmu dieťaťu naplno venovať.  Ja teda radšej pečenie nechám na iných. Veď vždy sa nájde niekto v rodine, kto upečie. Ale veľmi rada varím. Aj s malým. Už nám pomáha v kuchyni. Klepe mäso, ešte nemá ani tri roky a včera napríklad ošúpal päť vajec, urobili sme omáčku. Veľmi rád varí. S mojou maminou čiže jeho babkou robil makové pupáky.

Tak pomôže ozdobiť aj stromček.

Stromček zdobí manžel. Mávame živý vianočný stromček a malý sa tomu vždy veľmi teší. Tento rok už bude pri zdobení určite pomáhať a radi by sme  tento rok vianočný stromček vyzdobili iba prírodnými materiálmi, teda sušené pomaranče, jabĺčka...aby aj vôňa stromčeka bola vianočná. Tak uvidíme, veľmi sa na to teším.

Takže teraz sušíte ovocie?

Jasné že ( smiech ) nie, musím kúpiť, ale to nepíš ( smiech ). V obchode, kde s manželom nakupujeme kvety do kostola, lebo manžel sa stará aj o výzdobu v kostole, spolu s Katkou Takáčovou a dobrovoľníčkami, som videla nádherné balenia pomarančov. Ja to asi neviem sušiť. Mne moc zhnednú.

Šikovného a talentovaného manžela máš. Všimol som si už na ďakovnej svätej omši pri príležitosti blahorečenia Dona Titusa nádhernú výzdobu.

Áno, to bola jeho prvá akcia. Teraz urobili nový krásny adventný veniec do kostola. Pomáhali aj dobrovoľníci vajnoráci s konštrukciou, čečinou, sviečky ručne maľovali.  Manžela to veľmi baví a ja som hrdá na jeho perfektnú prácu. Teraz sme dali z Kútov priviesť imelo, švagor zostrelil a radi by sme umiestnili také veľké gule z imela. Inšpirovali sme sa výzdobou kostola v Kútoch, kde nádherne dekorujú k Vianociam. Som presvedčená, že vianočná výzdoba v našom kostolíku bude toho roku ozaj veľmi krásna.

Manžel je tiež operný spevák, aj si na Vianoce spolu zaspievate?

Ani nie. On je rád ticho. Alebo si len tak pomrnkáva. A ak mám byť úprimná, ja sa tiež už vyhýbam tomu naviac spievaniu, lebo je toho ozaj veľmi veľa.

Aký je tvoj vzťah ku koledám?

Igor, pozitívny. Mám ich rada. Sú krásne, tradičné, ľudové a preto si myslím, že by ich mali spievať jednoducho ľudia, folkloristi a nie operní speváci.

Sleduješ už na synovi, že by pokračoval vo vašich šľapajách? Spievate si? Podedil váš talent?

Keď bol malý, tak som mu spievala. Keď spievam teraz, povie mi: „maminka už nespievaj“. Ale tancuje. A možno z neho bude futbalista. Kto vie??

Aký je tvoj vzťah k vajnorským tradíciám, folklóru, krojom, ornamentu? Spomínam si, že sme spolu vystupovali, či už vo Vajnorskej svadbe, pri dožinkových slávnostiach, či ako maškary pri čepčení na svadbách.

Ja som veľmi šťastná, že vo Vajnoroch folklór pokračuje a verím, že sa nájde niekto, kto bude aj ďalej tým novým generáciám odovzdávať tieto naše tradície. Máme doma kroje a manžel starý dom prerobil na izbičku, kde sme si dali vajnorskú keramiku, včera som našla bábiku, ktorú myslím robila pani Bruclíková, aspoň mám pocit, že babka v súvislosti s ňou spomínala zrovna túto pani. Pre nás je to vzácne. Máme obraz zarámovaný s výšivkami. Úctu k folklóru a tradíciám mám odjakživa. Ak niekam idem snažím sa vziať vajnorskú keramiku, vajnorské víno, aby sme aspoň takto prezentovali vajnorské tradície.

Mnohí si ťa Katka pamätajú aj ako poslankyňu miestneho zastupiteľstva. Neplánuješ opäť kandidovať?

Vôbec. Už nie. Bola by to už aj záťaž, ale myslím si, že sú v tomto smere šikovnejší ľudia, čo by to vedeli robiť a majú na to hlavne čas a môžu sa tomu plne venovať. V tej dobe bola moja situácia iná, mala som čas a mohla som sa venovať aj lokálnej politike. Teraz by to bolo odo mňa nezodpovedné. Okrem Slovenskej filharmónie, kde momentálne pôsobím, aj učím a toho času na iné aktivity ozaj veľa neostáva.

Sama sa spevu venuješ po odborným vedením od malička. Najskôr na ZUŠke, po ukončení odbornej dievčenskej školy si nastúpila na štúdium operného spevu na Bratislavskom konzervatóriu a máš ukončenú aj Vysokú školu múzických umení. Ako teda vnímaš seba ako pedagóga?

Učím na súkromnej škole La musica, ktorá je v Bratislave na Škultétyho ulici a našimi žiakmi sú všetky vekové kategórie. Najradšej učím už dospelých... Učím napríklad jednu právničku, nedávno sme mali koncert a som hrdá, ak ti príde dievča s rozsahom piatich tónov a potom zaspieva na koncerte.. Je to úžasný pocit. Sú tam aj študenti, ktorí nikdy nespievali a my im otvárame tú spevácku cestu..

Mávaš ešte stále pred vystúpením trému aj ty?

Pochopiteľne. Tá zodpovednosť je tam vždy. Ale priznám sa, ak hrám v divadle a mám okolo seba ľudí, som oblečená v kostýme, je tá tréma menšia, ako keď stojím pri klavíri sama a zrak divákov je uprený iba na mňa. Človek si pripadá na koncerte tak viac “odhalený”.

Momentálne pôsobíš ako člen Slovenskej filharmónie, začínala si ale v Slovenskom národnom divadle, pôsobila si v Štátnom divadle v Košiciach, hosťovala si aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici, nechýba ti javisko?

Veľmi mi chýba.  No v Banskej Bystrici ešte stále hosťujem. Do národného divadla som sa dostala vďaka pánovi režisérovi Chudovskému, ktorý je dnes generálnym riaditeľom SND, ešte počas štúdia. Bola som v opernom zbore a spievala som aj malé sóla. Ja svoju prácu milujem a som vďačná za možnosti a príležitosti, ktoré mi ponúka Slovenská filharmónia. Často hosťujeme v zahraničí, spolupracujeme s poprednými a svetovo uznávanými dirigentami, sólistami.

Nedávno umeleckou obcou prešla výstava Fenomén Bednárik, ktorá bola usporiadaná pri príležitosti jeho nedožitých 70. narodenín, ako si spomínaš na spoluprácu s touto osobnosťou?

Veľmi srdečne. Obdivovala som jeho prácu. Sám vieš, že je mnoho režisérov, ktorý ti nič nedajú, nepomôžu ti a ak sa ich aj opýtaš čo máš spraviť, kam ísť, aké gesto použiť, miknú plecom a povedia ...veď ako vy chcete... Stretla som sa aj s jednou ruskou režisérkou, ktorá zase naopak chcela aby som pohár do ruky vzala presne na druhý takt a na druhú dobu kývala prstom. No Béďo bol naozaj fenomén. Bol fenomenálny v tom, ako na javisku vybičovať k tomu najlepšiemu výkonu, mne osobne bol jeho temperament veľmi sympatický. Nevadilo  mi, keď z hľadiska v tom jeho klasickom bielom šáli po mne kričal: „Kačenka, Kačka ja ťa mám rád ale už choď...“ - do kelu ( smiech ). Bol fenomenálny v tom, že si každého pamätal po mene a chodil na skúšky pripravený a vždy vedel čo chce.

Kde ťa najbližšie môžeme vidieť, počuť? Budeš aj toho roku súčasťou vianočných sviatkov vo Vajnoroch?

Vo Vajnoroch asi nie, žiaľ. To sa pri materských povinnostiach a práci ani nedá stihnúť. Ale určite si môžete 1. januára 2018 na RTVS pozrieť a vypočuť Novoročný koncert Slovenskej filharmónie.

A aké sú tvoje ciele?

Jediný môj cieľ je mať zdravie, dobrú rodinu,  a mať prácu. Hlavne to zdravie, lebo keď vidím čo sa dnes deje, keď odchádzajú mladí ľudia, som vďačná za každý deň. A naučiť sa po nemecky. Veľmi veľa spolupracujeme  s nemecky hovoriacimi dirigentami, tak aby som aspoň tie hudobné výrazy ovládala.

Katka, ďakujem Ti za Tvoj čas, príjemné stretnutie a rozhovor. Prajem Ti, aby si bola zdravá nie len Ty, ale aj Tvoj manžel, syn a celá rodina, aby si sa dlho tešila zo svojej práce a mala radosť aj zo svojich žiakov. Prajem Ti krásne prežitie Vianočných sviatkov a úspešný nie len ten prichádzajúci rok, ale aj tie po ňom.

Rozhovor pripravil Igor Roy